Dňa 14. decembra 2015 v komornej divadelnej sále Štúdio Kaplnka predstavili študenti 3. ročníka z Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave premiéru bulharskej divadelnej hry Autobus od Stanislava Stratieva. Do slovenčiny ju preložil nebohý Emil Kudlička – jeden z najvýznamnejších a rešpektovaných slovenských bulharistov. Táto divadelná hra bola opakovane uvádzaná na slovenskej scéne pred 25 rokmi. Je potešujúce, že opäť sa k nej vracia režisérka inscenácie prof. Ingrid Timková, zoznamujúc s bulharskou dramaturgiou, ktorá sa už zmenila v klasiku, novú generáciu budúcich divadelníkov.

Komorná sála Štúdio Kaplnka divadla LAB nebola päť rokov používaná. Pri príležitosti tejto premiéry bola opäť slávnostne otvorená pánom Jurajom Letanayom – dekanom Divadelnej fakulty. Režisérka inscenácie, pani Timková, zdôvodnila svoj výber tejto nadčasovej divadelnej hry kvôli jej estetickej a morálnej hodnote.

Príbeh je pôsobivý a symbolický – skupina cestujúcich sa dostane do ťažkostí, keď sa ich autobus odkloní mimo bežnej trasy. Kvôli egocentrizmu každého z pasažierov nie sú schopní spolu problém riešiť. Strach, panika a hrôza ich mení v úbohých a bezcharakterných ľudí. Vypäté emócie striedajú komické situácie.

Mladí herci túto náročnú úlohu skvelo zvládli. Dôkazom bol búrlivý potlesk а smiech v sále.

Stanislav Stratiev (1941–2000) patrí medzi najväčších bulharských komediálnych dramatikov. Vo februári r. 1974 sa v Satirickom divadle v Sofii konala premiéra hry „Rímske kúpele“. Divadelná hra mala veľký úspech a jej autor dostal od divadla ponuku stať sa jeho dramaturgom. Na scéne satirického divadla boli zinscenované po prvý krát jeho „Semišové sako“ (1976), „Autobus“ (1980), „Maximalista“ (1984), „Život, aj keď krátky“ (1986), „Balkánsky syndróm“ (1987), „Mamut“ (1990), „Z druhej strany“ (1993), „Zimné návyky zajacov“ (1996). Väčšina týchto divadelných hier boli uznané za klasiku novej bulharskej dramaturgie.

Je autorom aj populárnych filmových scenárov. V kine debutoval v roku 1974 s filmom „Strážca hradu“, natočeného Milenom Nikolovom. Ďalšie filmy podľa jeho scenárov sú „Krátke slnko“ (1979), „Slnko detstva“ (1981), „Rovnováha“ (1983), ako aj kultový a obľúbený niekoľkými generáciami Bulharov film „Orchester bez mena“ (1982).