Niekoľko dní pred sviatkom sv.Valentína, malo bratislavské publikum možnosť uvidieť dve bulharské kultúrne podujatia: výstavu a klavírny koncert rodiny Dikových.

V preplnenej sále Bulharského kultúrneho inštitútu sa konala vernisáž výstavy bulharského sochára Nikolu Dikova, pod názvom Kamenné srdcia. Umelec sa narodil v roku 1951, ukončil Štátnu akadémiu výtvarných umení Nikolaja Pavloviča v Sofii. Je nositeľom mnohých bulharských a medzinárodných ocenení, členom umeleckých komisií a organizátorom medzinárodných plenérov a sympózií. Jeho výtvarné diela sa nachádzajú v bulharských galériách a v súkromných zbierkach v Bulharsku, v Holandsku, Nemecku a Japonsku.

Zámer prezentovaného cyklu je paradoxný. Organická matéria, s ktorou sa stotožňuje život – srdce je zobrazené prostredníctvom série kresieb, ktoré majú rozličné plastické charakteristiky. Je výtvarne modelované a takto získava základný metaforicko-poetický význam, individuálitu a psychologickú náplň. Na niektorých kresbách je srdce „mäkké“, na iných je „ako kameň“. Niekedy sa na ňom objavujú jazvy technickej civilizácie, inokedy sa rozpadá a je „rozbité“ alebo ukazuje jazvy a rany dramatických udalostí, trhajúce ho na časti.

Sochári obyčajne používajú kresby ako doplňujúci element celkovej atmosféry výstavy. Práce Nikolu Dikova z cyklu Kamenné srdcia sú tvorivým ukončením sochárskeho cyklu. Na jeho obrazoch sú s fotografickou vernosťou zachytené kamenné srdcia, inšpirované na jednej strane bulharskou prírodou, napríklad malými okrúhlymi kamienkami, ktoré sa vyskytujú v ústi rieky Ropotamo, na druhej strane exotickými miestami, ktoré sochár navštívil. Sú očarujúce ako púštne ruže, víriace vo vysušených jazerách Alžírska, Tunisu či Maroka. Jední nadobudli svoju formu pri kontakte s vodou, iné spaľujúcimi lúčmi afrického slnka. Oboje majú magické čaro v tvorbe Nikolu Dikova stvárnené vo veľkých formách a prostredníctvom techniky, ktorá spája jednoduchý pastel s tušom a temperou. Kresby sa vymkli obežnej dráhe skíc, majú svoju príťažlivú silu, vyzerajú takmer ako majstrovské sochy, ako priestorové predmety, nútia k dotyku, k preštudovaniu si ich masívnej hustoty hmoty, pohrávajú sa s tieňom a svetlom, so surovosťou materiálu. Ľudské srdce nielen udiera, ale aj zvoní...parafrázujeme verše slovenského básnika Milana Rúfusa a tieto slová hlboko vystihujú umelecké, poetické a etické posolstvo autora, Nikolu Dikova.

Druhá časť sviatočného večera, ktorá bola akoby organickým pokračovaním „zvoniacich sŕdc„ znela hudbou veľkých majstrov v podaní talentovanej dcéry umelca, Dariny Dikovej. Táto mladá klaviristka sa narodila v roku 2000 v Sofii a je študentkou Štátneho konzervatória Ľubomíra Pipkova v Sofii. Jej pedagógom je profesorka Maria Bogdanova. Darina Dikova účinkovala ako sóloistka v orchestri Simfonietta, i v orchestri Klasik FM. Je laureátkou medzinárodných konkurzov v Sofii, v Plovdive , ale aj v zahraničí v Prahe.

V Bratislave zahrala okrem klasikov, ako sú Bach, Chopin a Beethoven, aj diela súčasných bulharských skladateľov Nenova a Džambazova. Milým prekvapením boli klavírne skladby Nováka a Cikkera. Publikum, v ktorom boli i hudobní pedagógovia bratislavských škôl, okrem neutichajúceho potlesku ocenilo jej výbornú techniku, ale aj umelecký prejav. Bravúrne zvládla pomalé pasáže Chopina, ale aj technicky náročné časti Bacha. Na záver učitelia slovenskej hudobnej školy na Exnárovej ulici venovali Darine noty skladieb slovenských hudobných skladateľov a Bulharský kultúrny inštitút a mlada pianistka, darovali slovenským interprétom notový materiál bulharských skladateľov.