Bulharský kultúrny inštitút zorganizoval dňa 7. novembra 2024 predstavenie Satirického divadla Aleka Konstantinova zo Sofie, jednoaktovku, Buďme len priatelia - od autora Loraina Rookieho. Preklad do bulharčiny pripravila Valeria Pečeva. Premiéra bola na doskách alternatívnej scény divadla GUnaGU v srdci Bratislavy na Františkánskom námestí. Prišla aj konzulka Bulharskej republiky v Slovenskej republike pani Gabriela Primova. Poďakovala sa talentovaným hercom, ktorí slovenskému a bulharskému publiku každoročne zlepšujú náladu výbornými výkonmi a nenásilným humorom. V publiku boli aj hostia z rôznych kultúrnych organizácií a početní milovníci divadla.

Riaditeľka Bulharského kultúrneho inštitútu pani Vania Radeva uviedla túto neštandardnú inscenáciu slovami, keď upriamila pozornosť na dej hry, v ktorej sa prelína smiech so smútkom a kde sa sprítomňujú odpovede na večné životné otázky: Čo znamená, keď muž a žena zostávajú „iba priateľmi“ ? ...keď hovoríme o priateľstve a o láske, vtedy nehrozí nebezpečenstvo, že sa zamotáme do spleti ošúchaných fráz? Kde je hranica medzi priateľstvom a sexom? Má zmysel túto hranicu prekročiť? Je človek pripravený obetovať priateľstvo, keď pochopí, že na samom vrchole je láska a na samom dne samota? Je lepšie smutnú pravdu skrývať, alebo si radšej budeš klamať..? Si pripravený na to, aby si odhalil tajomstvá, za ktoré sa hanbíš a nechceš si ich ani len pripustiť?

Publikum ocenilo talentovaných hercov Stelu Gančevu, Nikolaja Lukanova a Nikol Atanasovu búrlivým potleskom. Herci divákov doslova vtiahli do magickej paralelnej reality smiechu, ale aj cez slzy, čo poodhalilo prístup režiséra divadelnej hry Nikolu Stojanova. Ten sa ukázal ako majster dôvernej komunikácie s divákmi. Harmonicky pôsobila aj scéna Teodora Kirjakova, zvýraznená hudobným aranžmá. Jej autorom je skladateľ Koľo Mljakoto.

Divadelná hra Buďme len priatelia zaujala svojou prirodzenosťou. Herecké výkony, popri príznačnej intimite, navodili atmosféru nefalšovaného vzťahu, ktorý sa odvíja akoby v reáli. Súčasnosť hry sa odrazila aj na jej minimalistickej scéne. Tá prítomným divákom umožnila nazrieť do paralelného života v priehľadnej záclone farebného spektra, v stuhách. Tie evokovali variácie na tému, s ktorou sa môže stretnúť každý z nás. Stuhy ako rekvizity pripomínali situácie, ktoré sme už prežili, a na ktoré by sme najradšej zabudli, ...ale zároveň by sme chceli v nich pokračovať. Pretože každá bytosť túži po porozumení.