Dňa 23. januára 2018 bola v priestoroch Bulharského kultúrneho inštitútu v Bratislave otvorená expozícia malieb a fotografií bulharského umelca žijúceho vo Viedni.

Mario Nikolov sa narodil v roku 1964 v Sofii, ukončil jedinú školu na Balkánskom polostrove, ktorá sa venuje umeleckému spracovaniu kameňa pri Vrace. Študoval grafický dizajn na Sofijskej univerzite sv. Klimenta Ochridského. Venuje sa maľovaniu, aplikovanému umeniu a grafickému dizajnu. Jeho diela vlastnia súkromné expozície v Bulharsku, Rakúsku, Nemecku, Česku, Turecku a USA. Každoročne od roku 2005 organizuje jednu výstavu, niekedy aj viac. Jeho inklinácia k premiešavaniu rôznych štýlov, médií a priestorov ho viedla na ceste... do stredoeurópskych hlavných miest.

Mário Nikolov nie je iba umelec, ale je aj žurnalista a spisovateľ. Od roku 2011 publikuje web stránku o umení a kultúre www.artnovini.com. V roku 1997 debutoval so zbierkou MúzyMúzeáMuchy a v roku 2002 vyšla jeho druhá kniha Džez počúvajú moje túžby, podľa ktorej v roku 2007, vzniklo multimediálne divadelné predstavenie, ktorým bolo oficiálne otvorené XXX Národné jazzové stretnutie v Ruse. Je vášnivý jazzový fanúšik, inšpirovaný týmto štýlom, čo z neho robí želaného hosťa aj iných bulharských jazzových festivalov v Sofii a Smoľane. Pravé preto špeciálnym hosťom expozície v Bulharskom kultúrnom inštitúte v Bratislave bola mladá saxofonistka Veronika Drgoňová, ktorá otvorila a hudobne ilustrovala výstavu Mária Nikolova.

Viacero diel, ktoré predstavil Bulharský kultúrny inštitút v Bratislave, boli vytvorené špeciálne na túto expozíciu a staršie tvorby predstavujú originálne križovatky, cez ktoré prešiel samotný autor. Realizmus sa stretáva so symbolikou surrealizmu, ktorého iracionálne projekcie sa prepájajú s expresívnou, mystickou abstrakciou, aby odhalili a viedli diváka na ceste za sebapoznaním a sebauvedomením. Do tých priestorov, kde koexistuje minulosť so súčasnosťou, vysvetliteľné a nevysvetliteľné, známe a záhadné, tam, kde vždy po temnote príde svetlo...

Okrem malieb, sa na výstave nachádza aj séria digitálnych neopracovaných fotografií, pomenovaná Unikajúce spomienky, ktorá zobrazuje rýchle pominutie spomienok a samotného bytia, ale aj nezachytiteľnú večnosť...

Priestory sa naplnili obdivovateľmi bulharského umenia. Mário sa s nimi podelil o svoje motto, ktorým sa inšpiroval od Jacka Kerouaca - „Ešte nás čaká dlhá cesta. Ale čo na tom – cesta je život.“ Umenie je cesta. Plná neznáma, nekonečne dlhá, často tŕnitá, no napriek tomu inšpirujúca. Expozícia umelca Mária Nikolova Na ceste je metafora na pokušenie putovania – k samému sebe, k svetu, k životu...